imro

HODINA KRÁSNYCH ROZPRÁVOK,

HODINA KRÁSNEJ LITERATÚRY

Pre deti sú takmer všetky rozprávky krásne, milé, ľúbivé… Jednoducho sa im páčia, pretože sú zábavné, pútavé, napínavé, zaujímavé, jednoducho – krásne. Pre jedných tie klasické, pre iných moderné, pre niektorých o zvieratkách, pre druhých o princoch a princeznách …

Trochu inú funkciu má prívlastok krásna pri slove literatúra. Je to ustálené slovné spojenie, ktoré charakterizuje istý druh, žáner slovesného umenia a slovo krásna tu nahrádza termín umelecká. (Podľa Slovníka literárnovedných termínov Findra-Gombala-Plintovič: „Termín umelecká (alebo tiež krásna) literatúra sa využíva na označenie písaných textov, ktoré sú zamerané na vyvolanie estetického účinku u čitateľa.“)

Samozrejme, tento prívlastok by si zaslúžili aj mnohé rozprávky, záleží aj na ich „konzumentovi“, ako ich chápe.

Učebné plány základných (ba už aj materských) škôl viac či menej prezieravo rozčleňujú a „dávkujú“ tieto literárne skvosty do detských hlavičiek a deti si ich s veľkým záujmom „skonzumujú“ – vypočujú, prečítajú, pozrú v televízii alebo z rôznych nosičov a tie šťastnejšie priamo v divadle alebo v bábkovom divadle. Mnohé z nich sa niektoré scénky, úryvky aj naučia naspamäť a dokážu ich reprodukovať, dramatizovať, použiť z nich výrazy v komunikácii a podobne. Akí sme potom šťastní – rodičia i učitelia – keď sa dieťa naučí čítať a stáva sa samokonzumentom literárnych textov. Potom s nimi už naloží podľa svojho uváženia, podľa svojho hodnotenia, posúdenia.

Práve tohto momentu sa chcem dotknúť, v tejto fáze osvojovania si literárnych diel sa chcem zamyslieť nad možnosťou, ktorá stojí pred každým učiteľom, bez rozdielu stupňa vzdelávacieho procesu. (Ako bývalý učiteľ s takmer 50-ročnou praxou vo vyučovaní slovenského a ruského jazyka a literatúry  /niekoľko rokov aj prvého stupňa základnej školy/ som si mal možnosť overiť mnohé reakcie detí na poznatky získané práve z krásnej literatúry a z rozprávok a so svojimi skúsenosťami sa chcem s vami podeliť.)

Takú samozrejmosť, akou je naučiť sa čítať, berieme my dospeláci ako prirodzený fakt, ktorý zvládol (takmer) každý. Koľko námahy, koľko sústredenia, trápenia, možno i sĺz sa však skrýva za touto jednoduchou a prirodzenou činnosťou človeka, kým sa pomocou tých štyridsiatich šiestich krivolakých, všelijako vytočených, vykrivených čiaročiek – teda písmen -odomknú pred ním  dvere onej trinástej komnaty, v ktorej už bude zvládať všetko sám, bude čítať bez pomoci maminy, ocina, pani učiteľky. A objaví v sebe to zázračno, podľa ktorého ak niekde boli namontované dvere, určite existuje spôsob, ako ich odomknúť, hoci sú zamknuté nielen na sedem, ale hoci aj na sedemdesiatsedem zámkov.

Keď sa už dieťa konečne naučí čítať, nabádame ho, aby čítalo, aby sa okrem šlabikára, čítanky a učebnice literatúry venovalo čítaniu i doma a čítalo takzvanú povinnú literatúru, alebo krajšie a modernejšie pomenovanú  odporúčanú literatúru.

Žiakom odporúčame už odmala čítať rozprávkové knižky, príbehy, poviedky. A mnohé z nich nás ešte v tom veku aj poslúchajú, chytia sa knihy, prelúskajú ju a nájdu v nej aj radosť, aj potešenie, objavia niečo pekné, nové, vtipné, nevídané. Ak natrafíme na tú správnu knihu, ak nám v tom pomôžu i rodičia, prípadne starí rodičia, knihovník, kamarát a podobne, možno sme zožali úspech a vychovali sme čitateľa. Ale ak mu nanútime povinne knihu, ktorá ho bude nudiť, ktorej nebude rozumieť, ale sa ňou musí prehrýzť a dokonca z nej napísať „obsah“, určite sme rozmnožili tábor tých detí, ktoré ak neznenávidia knihu, aspoň sa jej začnú vyhýbať a budú sa venovať iným zábavám vo svojom voľnom čase. Preto najopatrnejší pri výbere správnej „prvej“ knihy musia byť učitelia prvého stupňa základnej školy. A práve tu prichádza môj návrh – moja hodina krásnych rozprávok a neskôr hodina krásnej literatúry.

Učitelia prvého stupňa základnej školy – najmä učitelia prvého, druhého ročníka –  sú v kontakte so svojimi žiakmi niekedy viac ako ich rodičia. Majú možnosť spoznať ich – odhaliť ich záujmy, záľuby, orientáciu. U niektorých sa už v predškolskom veku vyhraňuje záujem o určité druhy povolaní – vojak, hasič, železničiar, zdravotná sestra, kaderníčka… Len nedávno som počul o trojročnom chlapčekovi, ktorý nechce autá, plyšáky a iné hračky, jeho zaujímajú len elektrické spotrebiče a spáva nie s macíkom, ale so stočeným elektrickým káblom. Určite ho nebudeme nútiť, aby čítal knihy o zvieratkách alebo princeznách. Iný zas má všetky možné knihy a maľovanky, ktoré u nás vyšli, o dinosauroch,. A to ešte nevie čítať, ale si pamätá a pomenuje niekoľko druhov dinosaurov tak, ako mu to otec či mama prečítali…

Tie deti, ktoré majú takto vyhranený záujem, vedia o svojich zážitkoch s knihami a hračkami zaujímavo rozprávať a povzbudiť záujem aj ostatných spolužiakov. Len ich treba správne motivovať, usmerňovať, organizovať, ale nie nútiť a nariaďovať. Tu sa nám naskytá príležitosť využiť ich schopnosti na hodinách krásnych rozprávok.

Učebné osnovy boli v minulosti dosť prísne „nalinajkované“ a vybočenie z nich bolo priam nemožné, netolerovateľné. V súčasnosti má učiteľ voľnejšie ruky, môže si učebné plány prispôsobiť, pozmeniť, doplniť. Je teda možné raz začas na hodinách čítania či literárnej výchovy usporiadať slávnostnú hodinu, na ktorej  budú žiaci referovať o prečítaných knihách, o zážitkoch z divadla, z bábkového divadla, filmu či iných akcií, ktoré – povedzme za uplynulý štvrťrok zažili, absolvovali, prečítali. A celý štvrťrok alebo niekoľko týždňov pred hodinou krásnych rozprávok sa môžu deti na túto malú slávnosť pripravovať, svoje „minireferáty“ si doplniť kresbami, hračkami alebo inými pomôckami a tak upútať spolužiakov. Môžu si vo dvojiciach alebo v skupinkách pripraviť aj scénku z prečítanej knihy, zarecitovať úryvok, pekne sa obliecť a považovať hodinu krásnych rozprávok, ktorú by sme mohli usporiadať aspoň štyrikrát za školský rok, za sviatočný akt.

Po prechode z prvého stupňa na druhý stupeň sa môže úroveň týchto hodín premeniť na hodiny krásnej literatúry. Môžu nadobudnúť vážnosť, dôstojnosť, dôležitosť, umeleckosť. Závisí to len od majstrovstva učiteľa-organizátora, ktorý by ale mal ostať v pozadí a dať hodine (neviazanej 45-minútovým obmedzením, preto ju radšej organizovať poobede) voľný priebeh. Ak si deti zvyknú na pravidelnosť a na dobrú úroveň týchto „vybočení“ z každodenného stereotypu, bude pre ne hodina krásnych rozprávok i hodina krásnej literatúry nielen zaujímavou udalosťou, ale aj nenápadným „taktickým ťahom“ učiteľa k navádzaniu detí na pravidelné čítanie. Váhu a dosah našej schopnosti v organizovaní takýchto hodín môžeme zvýšiť ešte aktualizáciou rôznych výročí známych spisovateľov, nástenkami o ich živote a, samozrejme, niekedy aj pozvaním spisovateľa na besedu. Zaručene tým dosiahneme väčší úspech ako s pravidelným vyžadovaním vedenia čitateľských denníkov, ich opravovaním, podozrievaním, že si „obsahy“ od niekoho odpísali a knihu nečítali a pod.

Naším cieľom je získať z radov našich žiakov čo najviac čitateľov. Stopercentnú úspešnosť nikto nikdy nedosiahne. Ale je tu šanca, je tu možnosť pokúsiť sa o niečo nové, ale už overené, o niečo, čo bude úspechom tak pre učiteľa ako aj pre žiakov.